Personalities of science

Aurel Stodola, 11. 5. 1859 Liptovský Mikuláš, 25. 12. 1942, Zürich. Slovenský strojný inžinier. Študoval na technike v Budapešti i v Zürichu, ktorý sa stal jeho hlavným životným pôsobiskom. Ako všestranný fyzik a technik vypracoval teóriu parných a neskôr plynových turbín. Patril medzi kľúčových profesorov Federálnej technickej univerzity (ETH), ktorej charizma žiari z jej webovej stránky. Spomenúť možno okrem iného známe témy ako Stodola a jeho žiak Einstein, Stodola a Mollierov entropický diagram, Stodolovo slávne dielo Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a ich aspekty ako tepelných výkonových strojov), ktorej šieste vydanie narástlo na 1 100 strán, ďalej Aurel Stodola & Ferdinand Sauerbruch a Stodolova umelá ruka. Mimochodom, v časoch A. Stodolu nebola ešte ETH taká slávna ako dnes, slávu jej vydobil aj náš rodák, ktorý prispel k tomu, že v tých, pre nás frustrujúcich rebríčkoch svetových univerzít figuruje ETH na čelných miestach, niekedy dokonca v prvej desiatke, a pokiaľ sa výber zúži na technické univerzity, nie sú o jej umiestnení v tejto kategórii pochybnosti.) S ETH sa spájajú mená 21 nositeľov Nobelovej ceny, medzi nimi Konrada Röntgena a Alberta Einsteina a samozrejme aj meno nositeľa Wattovej medaily, A. Stodolu, ktorý ju dostal za to, že „vytvoril vedu o plynovej a parnej turbíne a o odstredivom kompresore“, ktorú na pamäť 200. výročia narodenia tohto vynálezcu (*1736) zriadil a každé dva roky udeľuje britský Inštitút strojných inžinierov. Dekoruje ňou vedcov resp. technikov, ktorí sa „zaslúžili o zvýšenie kvality života a hospodársku prosperitu“.

Meno nášho rodáka figuruje vo svetových a domácich encyklopédiách. Ale nie všetky okolnosti jeho života sú nám, rodákom, dostatočne známe. Spomeňme preto aspoň niektoré zaujímavosti. Roku 2009 si Slovensko pripomenulo 150. výročie narodenia Aurela Stodolu. K oslavám Stodolovho výročia sa hlásili slovenské technické univerzity, a to po práve. Veď Stodola bol profesorom ETH v Zürichu, v dobe jeho úmrtia SAVU - predchodkyňa SAV - iba vznikala a strojárstvo sa v našej akadémii rozvíja iba v obmedzenej miere. Existuje však jedno konkrétne puto, ktoré spája Stodolu so SAV. V júli 2003 som dostal od p. Ruženy Jamrichovej rod. Vančovej, poslednej žijúcej z príbuzných A. Stodolu list, z ktorého citujem: „..s vďakou spomínam na záslužný počin SAV, že neskôr, keď vypršalo v Zürichu nájomné za hrobové miesta, obetavo sa akadémia ujala práce, dala previesť pozostatky manželov Stodolovcov, usporiadala seminár v Mikuláši o Aurelovom diele a v spolupráci s Ing. Vladimírom Stankovianskym (NV) uložili ostatky ujove a tetine do rodnej zeme. Ba našli sa peniaze aj na dôstojný pomník. Bola som pritom a s vďakou spomínam“.

Oslavy 150. výročia prebehli dôstojne, boli zhromaždenia, články, televízne relácie, Národná banka vydala striebornú pamätnú mincu v hodnote 10 eur. Prebrali sa známe témy ako Stodola a Einstein, Stodola a Mollierov entropický diagram a ďalšie citované už vyššie. ETH udelila Stodolovu medaila, organizovala sa stodolovské prednášky, výstavy, semináre pre doktorandov, majú samozrejme aj nadáciu, ktorá personifikuje svetoznámu osobnosť zo „slovenskej časti Dunajskej monarchie“, čo je nezvyklé, ale identifikuje ho to aj nás dobre. O Švajčiaroch je známe, že nepreháňajú, môžeme preto veriť obyvateľom tejto „egoistickej krajiny vsadenej do najromantickejšej časti sveta“ (lord Byron), že si Stodolu vážia. Dali mu čestné občianstvo Zürichu a vo štvrti Witikon, kde žil, je podľa neho pomenovaná ulica.

„Prečo si nehovoril o prevoze pozostatkov Stodolovcov na Slovensko?“ spýtal sa ma po televíznej relácii o Stodolovi v decembri 2009 prof. Ondrej Hronec. Škoda, že s tým nezačal sám. Ale bolo nás šesť a ja som si zvolil iný scenár – upozorniť, že Stodola je vedec medzinárodného formátu, pretože našinec je v týchto veciach historicky nedôverčivý, a že nám to môže do istej miery kompenzovať neuspokojené prostonárodné túžby po Nobelovej cene. Zaradil som ho do kategórie osobností narodených na Slovensku, ktoré získali slávu a uznanie v zahraničí, ako spomedzi starších Jozef Maximilán Petzval, Ľudovít Tetmajer, Jozef Murgaš, z mladších Juraj Feher, Ladislav Emanuel Roth alebo Ján Lichardus.

Ako to teda bolo s pochovaním Aurela Stodolu a jeho manželky Dariny rod. Pálkovej na Slovensku? Slovenská spoločnosť pre dejiny vied a techniky s Odborom kultúry ONV v Liptovskom Mikuláši dávnejšie evidovali, že opatera hrobu Stodolovcov na základe testamentu jeho druhej dcéry končí roku 1988. Na jar roku 1988 člen Predsedníctva SAV prof. Norberta Szuttor počas svojej cesty do Bernu navštívil ETH Zürich a u kvestora zistil, že univerzita nemá zámer starať sa o urnový hrob Stodolovcov. Bolo jasné, že ak Slovensko nechce utrpieť medzinárodnú blamáž, treba pozostatky Stodolovcov, ktorým hrozila likvidácia, preniesť z cintorína Rehalp domov. V rokovaní s úradom vtedajšej vlády SSR sa dohodlo, ze transport zabezpečí SAV, ktorá sa rada ujala svojej šance a urobila to, čo stojí v liste Ruženy Jamrichovej. Veď k Stodolovi sa hlásila aj udeľovaním po ňom pomenovanej čestnej plakety SAV za technické vedy. Prevoz sa uskutočnil koncom roka 1988 a zaplatila ho akadémia. Pietny akt uloženia urien za zvukov piesne Aká si mi krásna bol 10. mája 1989 na cintoríne v Liptovskom Mikuláši na mieste určenom pre významných rodákov Liptova. Náhrobný kameň navrhli a zhotovili Alfonz Grom a Pavol Petráš. Vlastného uloženia ostatkov na Vrbickom cintoríne sa zúčastnila delegácia SAV vedená podpredsedom prof. Oldrichom Bendom. Predtým zorganizovali na počesť Aurela Stodolu seminár, na ktorom vystúpili známi historici. Slovensko prijalo rodákov s nadšením, hoci ešte donedávna sa Stodola nevyhol kritike za svoje nesprávne ideologické názory, ako napr. o možnosti zmierniť triedne rozpory, o vláde technokratov alebo o plánovaní v kapitalizme.

Spomeňme na záver, kto sú nositelia Wattovej medaily. Patria k nim Henry Ford, zakladateľ Ford Motor Co. a tvorca montážnych pásov (1937), Aurel Stodola za rozvoj parných turbín (1941), Harry Ricardo za motor s vnútorným spaľovaním (1953), Igor Sikorsky za rozvoj letectva vrátane helikoptéry (1955), Christopher Hinton, ktorý sa zaslúžil o prvú veľkú komerčnú jadrovú elektráreň v Calder Hall (1973), Frank Whittle, otec prúdoveho lietania (1977), Raymond Heacock za kozmické programy Ranger a Voyager (1979), Christopher Cockerell, vynálezca vozidla na vzduchovom vankúši (1983) a i.

Stodolovo meno nájdeme vo svetových encyklopédiách, ako sú Bertelsmann, Brockhaus, Boľšaja encyklopédia, lexikony Otto a Pallas, ale najviac poteší jeho zaradenie do útleho trojdielneho lexikóna Larousse, kde stojí, že to bol „ingénieur suisse d’origine slovaque, il contribua pour beaucoup au développement des turbines à vapeur et à gaz“.

Jeho prínos je analogický ako u Jamesa Watta, ktorý parný stroj nevynašiel, ale ho významne zdokonalil a urobil z neho prakticky využiteľné zariadenie. Stodola tento vzorec tvorivosti zopakoval pri turbínach, ktoré boli naliehavou požiadavkou doby na pohon generátorov elektrického prúdu.